Úryvok histórie hodín

Nám, ktorí sme zvyknutí na mechanické hodiny merajúce čas na minúty a sekundy, pripadá ako sen doba, keď ľudia riadili svoj deň len podľa výšky Slnka nad obzorom a keď sa nočné hodiny nepočítali, pretože sa zotmením verejný život končil.

Možno, že si onú dobu predstavujeme lepšiu než bola. Či nehovorí Aténčanka  Praxagora svojmu mužovi Blepirovi v jednej Aristofanovej (435-385 pr. n. l.) komédii „Až bude tieň dlhý desať krokov, natri sa vonnými masťami a príď večerať!“ a nedáva mu tým najavo, že si praje, aby prišiel presne? Nie je isté, čí tieň mal vtedy Blepiro zmerať, ale je jasné, že doba jeho príchodu na večeru bola určená rovnako presne ako keby mal náramkové hodinky.

Ľudia merali čas podľa dĺžky a smeru tieňa celé tisícročia. Môžeme si sami vyskúšať, že tieň sa mení počas dňa i roka: od rána do pravého poludnia sa skracuje, od poludnia do západu Slnka sa znovu predlžuje, pričom jeho dĺžka je závislá od ročného obdobia; a zároveň putuje, podobne ako Slnko po oblohe – ibaže v opačnom smere, od západu k severu, až sa večer pri západe Slnka, stráca na východnej strane. Obidva pohyby sa dajú celkom bezpečne využiť na meranie času.

Merať čas podľa dĺžky tieňa je pomerne nevýhodné, pretože sa mení nielen tým, ako Slnko dopoludnia stúpa nad obzor a večer klesá, ale musíme si uvedomiť, že Slnko nevystupuje každý deň rovnako vysoko: najvyššie vystúpi za letného slnovratu 21. júna, zatiaľ čo za zimného slnovratu 21. decembra je i na poludnie pomerne nízko nad obzorom – tieň je teda na poludnie 21. júna podstatne kratší než na poludnie 21. decembra.

Aj napriek tejto nevýhode používali indickí žobraví mnísi – fakíri – pomerne presné hodiny využívajúce dĺžku tieňa. Ich slnečnými hodinami bola osemhranná tyč.

Nevýhodou slnečných i mesačných hodín bola ich závislosť na slnečnom svite: ak chcel niekto vedieť koľko je hodín, musel sa ísť – pokiaľ náhodou nemal hodiny namaľované na okennom skle alebo na stene v izbe ožiarenej slnečnými lúčmi – pozrieť von. Nebola to taká veľká obeť, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať – veď pri zlom počasí hodiny neukazovali. Výhodou slnečných hodín bolo, že neboli závislé na ľuďoch, pretože merali čas podľa nemenných prírodných zákonov. Neutekali ani nemešali, nemuseli sa naťahovať, neohrozovala ich únava materiálu, nanajvýš im mohol nejaký nezbedník ohnúť alebo odtrhnúť ich jedinú ručičku. V Grécku sa slnečnými hodinám hovorilo heliotrop, v Ríme neskôr solárium.

Jedným z pokusov vymaniť sa zo závislosti na počasí boli vodné a presýpacie hodiny. Vodné hodiny využívali prírodný jav, podľa ktorého z rovnako naplnenej nádoby vytečie rovnako veľkým otvorom rovnaké množstvo vody za rovnako dlhú dobu. Vyrobili tak vysokú úzku nádobu s otvorom v dne, naplnili ju pri východe Slnka, a keď voda vytiekla, oznámili to hlasným krikom na všetky svetové strany a nádobu znovu naplnili alebo skôr spustili ďalšiu a počas toho, keď z nej voda vytekala, naplnili tú prvú. Také vodné hodiny boli síce nepraktické, vyžadovali stálu obsluhu, záležalo veľmi na presnosti plnenia a otvárania, ale zato ukazovali i za zlého počasia a bezmesačných nocí. V Číne ešte v 19. storočí používali štyri medené kotly umiestnené jeden nad druhým na stupňoch kamenného schodiska. Voda z nich postupne pretekala z jedného do druhého, zatiaľ čo strážca plnil hornú nádobu a vyvesoval doštičku s nápisom, ktoré „ke“ (kotol) – každé trvalo zhruba dve hodiny – práve vyteká.

Na takom istom základe sú zostrojené presýpacie hodiny, ktoré merajú krátke časové úseky tri, päť alebo desať minút. Na dobu dlhšiu ako šesťdesiat minút by už boli veľmi ťažké. Sype sa nimi z vrchnej nádoby do spodnej jemný piesok, a keď sa všetok presype, nádoba sa len obráti a meranie môže začať znovu. Najlepší piesok do presýpacích hodín sa získava z mramorovej drte uvarenej deväťkrát s vínom. Pri každom varení sa musí starostlivo zberať pena a piesok v nej obsiahnutý sušiť na slnku. Využívali sa všade tam, kde bolo dôležité dodržať rovnako krátku časovú dĺžku: napríklad pri súdnom spore mohol v Grécku hovoriť rovnako dlho žalobca, obžalovaný i obhajca.

 Zatiaľ čo presýpacie hodiny sa len veľmi ťažko dajú vylepšovať, dosiahli vodné hodiny postupom času určitú technickú dokonalosť. Namiesto malej nádoby určenej na niekoľko hodín, bolo možné použiť nádobu veľkú, ktorej obsah stačil na celý deň. Tým sa znížila nepresnosť vznikajúca pri výmene jednej nádoby za druhú. Kratšie časové intervaly sa zisťovali pomocou znamienok na stene nádrže. Bohužiaľ, voda nevyteká z nádoby rovnako rýchlo, záleží na výške hladiny. Čím je v nádobe vody viac, tým väčší je  tlak a tým je väčšia aj rýchlosť vytekajúcej vody. Aby hodiny „neklamali“, nesmeli byť medzi znamienkami rovnaké medzery, horné boli redšie a spodné hustejšie, čo sa zrejme starovekým hodinárom nezdalo dostatočne úhľadné. Začali preto používať vodné nádoby v tvare lievika, ktorého zúženie zodpovedalo znižujúcej sa rýchlosti vytekajúcej vody. Tak mohli urobiť znamienka pre jednotlivé časové úseky v rovnakej vzdialenosti (viď obrázok).

Presýpacie hodiny,
ktoré zazvonili,
akonáhle prepadol
všetok piesok

V tej dobe merali v Európe čas pomocou množstva oleja, ktorý vyhorel v lampe, podľa dĺžky zhorenej sviečky, ktorá dokonca na sebe mávala aj stupnicu. Ale rýchlosť horenia môže byť ovplyvnená prievanom, nerovnomerným knôtom... Mešťania sa riadili podľa zvonenia zvonov na kostoloch (zvonár pozeral z veže a určoval čas podľa tieňa alebo podľa hviezd, pri zlom počasí si vypomáhal, ako vedel), vidiečania vstávali podľa kikiríkania kohútov. Presný čas potrebovali vedieť jedine mnísi, ktorí sa museli každé tri hodiny, teda osemkrát za deň, zísť k modlitbe.

Mnísi, ktorých povinnosťou bolo budiť bratov na rannú pobožnosť, si často vypomáhali čítaním: o polnoci začali čítať a keď prečítali určitý počet stránok - každý z nich čítal inou rýchlosťou - išli zvoniť. Že kláštor velebil Boha stále inak, je dosť pravdepodobné, ale v tej dobe polhodina sem alebo tam... Na to, že vlastne neexistovali presné hodiny, mali napríklad mnísi rádu svätého Benedikta, založeného už v 6. storočí, čas rozdelený až priveľmi. V kapitole 48 jeho rehole môžeme čítať:

„... od  veľkonočnej nedele do 14. augusta majú bratia konať potrebné práce od rána, po rannej pobožnosti viacmenej až do desiatej hodiny dopoludnia.. Od tejto desiatej hodiny až do dvanástej sa majú venovať čítaniu.. A keď sa po dvanástej hodine zdvihnú od stola, nech odpočívajú na svojich lôžkach, zachovávajúc bezpodmienečne mlčanie; kto si však viac váži čítania, nech číta sám pre seba, aby neprekážal druhému. Deviatniky nech budú slúžené o trochu skôr, v polovici druhej popoludňajšej hodiny, a potom nech zariaďujú bratia nutné práce až po čas vešpier...“

Zdroj: bakalárska práca mojej manželky a Eva Kotulová: Kalendář aneb kniha o věčnosti času